Upozornenie! – citlivý obsah. ⚠️
V prípade ak sa nachádzate v depresívnom období a pokúšajú Vás všelijaké negatívne myšlienky. Kontaktujte prosím linku pomoci. www.krizovalinkapomoci.sk
Pri bipolárnej poruche je depresia odlišná od klasickej klinickej depresie. Preto treba byť na pozore !!!
Po nejakom čase od ukončenia manických stavov – približne po 2–3 týždňoch – prišla depresívna epizóda, približne na konci augusta 2021, prípadne začiatkom septembra. Postupne som začal pociťovať čoraz väčšiu úzkosť a výčitky. Celé dni som premýšľal nad tým, čo sa dialo počas „manického obdobia“, hoci som vtedy ešte netušil, že o manickú fázu vôbec išlo – túto diagnózu mi totiž stanovili až v roku 2022. Začalo mi byť všetko ľúto. Myslel som na bývalú, na kamarátov, premýšľal som, čo som kde komu povedal, komu som ublížil, a podobne. Postupne som sa niektorým ľuďom začal ospravedlňovať, ale bol som na tom tak zle, že ani to mi nepomáhalo. Celé dni som trávil prevažne doma. Mal som blízko obchod Lidl. Keď som šiel von, bol som kompletne zahalený – dlhé oblečenie, tunel na krku, šiltovka, okuliare – jednoducho tak, aby ma nikto nespoznal. Počas mánie som totiž na verejnosti dosť vystrájal a cítil som za to neskutočnú hanbu. V tom sa mi v hlave začali objavovať myšlienky, že to, čo sa stalo, už nikdy neodčiním – a že s týmto vedomím nedokážem ďalej žiť.
Boli chvíle, keď som vážne premýšľal, že to ukončím. Nie ako obrazne, ale doslovne. V hlave sa mi striedali nápady, ktoré dnes vnímam ako dôkaz toho, ako veľmi som potreboval pomoc.
Spomínam si, ako som si raz pripravil lano a vymyslel spôsob, ako to celé „ukončiť“, keď nebude nikto doma. Ale v momente, keď som tam stál, mi hlavou prebehla myšlienka – čo ak to niekto nájde? čo ak to niekto uvidí?. Nie preto, že by som sa zľakol smrti, ale zrazu mi prišlo ľúto iných. A tak som to nechal tak.
Neskôr prišiel ďalší nápad – voda, ruksak, tma, Zlaté piesky. Ráno o piatej som šliapal cez pol mesta s cieľom, ktorý už teraz vnímam ako zúfalý výkrik duše. A aj tentokrát niečo vo mne zabránilo, aby som ten plán dotiahol do konca. Náhoda? Nádej? Strach? Možno všetko dokopy. A potom znova. Ďalší pokus, iné miesto. No výsledok ten istý.
Boli aj také dni, keď som už ani neveril, že existuje východisko. Dni, keď myšlienky boli silnejšie než vôľa, keď som sa necítil ako človek, ale ako problém, čo sa má vyriešiť „zmiznutím“.
Jeden z tých dní ma priviedol k vode. Myslel som si, že to bude jednoduché, že len zaleziem niekam, kde ma nikto nebude rušiť, a všetko sa „vyrieši“. Ale nikdy som nebol úplne sám – sem tam niekto prešiel, počul som hlasy, a najmä – hlas vo mne mi stále hovoril, že to nechcem pomaly. Že to bolí. Že to nie je únik, ale ďalšia bolesť. Tak som sa vrátil domov. Unavený, sklamaný zo seba, ale živý.A keď som si myslel, že je to naposledy, ešte to nebolo. Vymyslel som si ďalší plán. Tentokrát „rýchlejší„, jednoduchší, ďaleko od ľudí. Dokonca som si zavolal odvoz. Pamätám si, že sa ma vodič spýtal, či idem do televízie. Usmial som sa a povedal, že „skoro trafil“. Ale nešiel som tam kvôli šou. Šiel som tam, lebo som bol na dne. Mal som vyhliadnuté miesto. A mal som plán.
Pamätám si to veľmi živo. Sedel som tam a pozeral na miesto, kam som chcel vyliezť, s tým jediným úmyslom. Bolo poludnie, plné denné svetlo. Ľudia chodili okolo, pár starších sa pristavilo a hoci nepovedali ani slovo, mal som pocit, že vedia, čo sa mi odohráva v hlave. Keď odišli, začal som liezť. Rukami, nohami, pomaly. Ako som bol vyššie, začali sa znovu objavovať ľudia – aj z diaľky som videl, že sa zastavujú, pozerajú. A vtedy som si všimol auto. Niekoho, kto vystúpil, držal telefón. Asi volal pomoc. A ja som stál, roztrasený, na hrane. Už som sa naťahoval, keď ma prerazila myšlienka – na moju mamu. Tá myšlienka bola ako rana do hrude. „Nemôžem ju tu nechať. Nemôžem jej to urobiť.“ V tej chvíli som zliezol dolu a utekal. Bežal som cez lesy, mestské štvrte, ďaleko, bez zastavenia. Nevedel som, kam, len preč.
Cítil som paranoju. Že už vedia, že som tam bol. Že sledujú, kde sa pohybujem. Tak som ušiel. Vlakom, naspäť do mesta, kde som vyrastal. Chcel som vidieť svoju mamu. Ešte raz. V tých chvíľach som neželal smrť. Želal som vymazanie – aby som nikdy nebol, nikdy nevznikol, aby som ani nevedel, že som existoval. Ako keď sa svetla zhasnú a nezostane po tebe ani tieň. A keď človek dôjde až sem, začne myslieť aj na to, čo tu po ňom zostane. Ja som napísal pár slov na zadnú stranu fotky mojej mamy. Niečo ako rozlúčku. Ale nakoniec… som to nedokončil.
🟡 Záver & Disclaimer:
Tento text nie je návodom ani odborným odporúčaním. Je to osobná výpoveď o veľmi ťažkom období, ktoré som prežil – a prežil len preto, že som niekde hlboko v sebe cítil, že ešte nie je koniec. Depresia pri bipolárnej poruche je naozaj silná. Príde mi to ale tak, čím väčšia mánia a silnejšia, ktorú si viete samozrejme sami zvýšiť alkoholom a inymi stimulantmi. Tým hlbšia depresia. Toto viem potvrdiť na základe vlastnej skúsenosti. V tomto roku 2021 som ešte lieky nebral a aj preto tá depresia bola najsilnejšia.
Neviem, ako bude vyzerať môj život o rok, o päť rokov. Ale viem, že už niekoľko mesiacov mám zavedený určitý životný režim, o ktorom píšem vyššie. A aj keď to neznamená, že problémy zmizli, prinieslo mi to obrovské benefity – opäť mám vyšportovanú postavu, mám radosť z pohybu a pravidelne športujem, som produktívnejší a mám chuť niečo robiť. Ale čo je kľúčové, že pociťujem oveľa väčšiu psychickú stabilitu, ktorú som predtým počas epizód nepoznal. Nie je nič lepšie na psychiku ako to keď sa Vám postupne opäť vracia život pod Vašu vlastnú kontrolu. A to je pre mňa zásadné.
Ak čítaš tieto riadky a zažívaš niečo podobné – nezostávaj v tom sám. Vyhľadaj pomoc, porozprávaj sa s niekým, daj si šancu. Život sa môže začať meniť vtedy, keď urobíš malý krok iným smerom.
💬 Aj napriek náročnému životu s bipolárnou poruchou po hospitalizácií a napriek tomu že ma dlhoročný kamarát nahovoril na úvery, zatiahol do ekonomickej trestnej činnosti a spôsobil mi obrovské finančné problémy, mám stále chuť niečo v živote dosiahnuť. Povedal som si že pre to urobím maximum čo je v mojich silách aby som si to dokázal, vyliezol z tej jamy. Už vyše 2 rokov som nútený kvôli finančným problémom bývať doma s rodičmi v 2 izbovom byte s myšlienkami kde som bol predtým a aký som mal životný štýl a fungoval. Ono je to tak že ak sa na dané problémy pozeráte inak, tak ich viete aj brať a pripúšťať si ich odlišne. Tým chcem povedať že nie je až tak dôležité aký problém máte, ale ako k nemu pristupujete a ako si ho vo vlastnej mysli vykreslujete. Nádych, výdych, ukľudnite sa a krok po kroku daný problém začnite riešiť po malých častiach, až ho napokon vyriešite 😉 Roztrhnite tie púta depresie, stigmy a myšlienok čo bolo ako bolo lepšie, naberte silu a opäť povstaňte.
