Bipolárna porucha Vám vie radikálne zmeniť život.
V živote by som nepovedal, že práve v mojom prípade bude nútená hospitalizácia na psychiatrii…
Incident na Trojičnom námestí v Trnave
Nazval som tento deň symbolicky deň D v mojom živote, nakoľko si nepamätám, že by predtým nastal taký zvrat ako práve v tento deň. Z toho, čo si pamätám, viem, že som začal piť už ráno v Bratislave a následne som dostal nápad ísť do Trnavy – dodnes neviem, čo ma k tomu viedlo. Mal som síce požičané vozidlo z požičovne, ktorú v tom čase prevádzkoval môj dlhoročný kamarát (biele BMW 1. radu), no nakoniec som sa rozhodol, že si zavolám taxi.
Zobral som si so sebou aj nejaké príslušenstvo, ktoré zahŕňalo elektronickú cigaretu, ploskačku s whisky a hlavne airsoftovú pištoľ Colt 1911 aj s púzdrom. Taxi do Trnavy ma stálo približne 40 eur, pričom som počas jazdy popíjal a šoférovi hovoril extrémne hlúposti. Z toho usudzujem, že bol pravdepodobne rád, keď ma vysadil a mohol ísť po svojom.
V Trnave som sa prechádzal po hlavnom Trojičnom námestí, kde som navštívil niekoľko gastro podnikov. Pamätám si, že som si dal nejaký burger, bol som v jednej kaviarni, kde som čašníčke len tak nechal tringelt 100 eur, a následne som sa dostal do osudového podniku, kde sa odohral incident.
Medzi návštevami týchto prevádzok som sa zastavil pri skupine ľudí, ktorí robili promo priamo v strede námestia. Tuším išlo o nejakého mobilného operátora. Prišiel som k nim, bol som veľmi zhovorčivý a začal som im ukazovať airsoftovú pištoľ. V tom ku mne prišiel nejaký muž s otázkou, čo to mám, a vzápätí mi ukázal služobný odznak. Nepamätám si už, čo na ňom bolo, ale myslím si, že bol buď tajný policajt, alebo z kriminálky. Dodnes netuším, či išiel náhodou okolo, alebo tam bol cielene, nakoľko som sa predtým viackrát zastavil na SIS – ale to spomeniem v inom príbehu.
Originálny článok: https://www.archiv2.seredonline.sk/2022/06/10/v-centre-trnavy-sa-mal-zbranou-vyhrazat-viacerym-osobam/#google_vignette
Dňa 10. 6. 2022, približne v čase obeda, nastal incident spojený so mnou na terase jedného podniku v Trnave, po ktorom som bol zadržaný vyslanou policajnou hliadkou. Z toho, čo si pamätám, viem, že som prišiel z ľavej strany terasy, kde čašníčka písala niečo na tabuľu, a začal som sa s ňou rozprávať. O čom, to už neviem, ale pamätám si, že jej to nebolo príjemné a následne odišla dnu.
Potom si už len pamätám, že som sa začal zhovárať a neskôr hádať s 2–3 pánmi na terase. Taktiež si už nepamätám, z akého dôvodu, až do momentu, keď do mňa jeden z nich strčil. Našťastie som mu útok neopätoval. Niekde v tom som im musel ukázať airsoftovú zbraň a vtedy to zrejme uvidela aj čašníčka, pretože na mňa bola privolaná policajná hliadka.
Na nikoho som nemieril a nepamätám si, že by som sa vyslovene vyhrážal osobám tým, že ich postrieľam. V čase, keď už bola polícia na ceste, som ešte volal právnikovi a na SIS s tým, že sa stal problém. Potom už len prišli 2 alebo 3 vozidlá polície, následne mi dali putá a bol som obmedzený na osobnej slobode.
Čo bolo na policajnej stanici?
Na policajnej stanici som bol asi tak 40 minút, čo si pamätám, kde som sa im snažil vysvetliť, že som opitý, nakoľko som aj nafúkal asi 1,5 – 2 promile, a následne mi dali dole putá. Policajt mi aj povedal vetu: „Volali nám zo SIS, že vás máme nechať ísť, že ste dôležitý.“ Neviem, či si robil srandu, alebo sa to aj reálne stalo, ale takto si to pamätám ja.
A potom som si išiel von zapáliť aj s policajtom a bavili sme sa úplne v kľude. No to som ale nečakal, že prídu ešte zdravotníci na sanitke s tým, že ma chcú odviezť na vyšetrenie.
Hospitalizácia na psychiatrii v Trnave
V ten deň som bol dohodnutý s kamarátom Marcelom, že príde za mnou do Bratislavy. Medzičasom prišiel do Trnavy, presne k policajnej stanici, kde zdravotníkom povedal, že som v pohode, že ma pozná a podobne. No to ešte nevedel, ako to v skutočnosti je… nikto nevedel – a ja už vôbec nie.
Zdravotníci ma stále presviedčali, že je to potrebné, že musím a mám ísť s nimi. Do toho som vzdoroval, ale nakoniec som povedal, že dobre, idem. Hneď ako sme prišli, išli sme na príjem do miestnosti, kde ma už čakali nejakí pracovníci a doktorka a presviedčali ma, že tam musím ostať na vyšetrenie.
Chytil som tam nervy, nakoľko som tam už nechcel byť, že som im začal vulgárne nadávať, a následne som bol spacifikovaný. A to celkom veľmi tvrdo. Dali ma do izby, kde som bol sám, priviazali ma k posteli a napichali do mňa injekcie, aby som sa ukľudnil. Takto ma tam nechali asi cca 10 hodín v remeňoch – a to vám poviem, že to bola veľmi zaujímavá skúsenosť.
Krik, rev, plač, smiech… všetko. Ani prosenie nepomohlo, aby ma z toho dali von. Až som myslel, že to silou vôle vytrhnem a utečiem odtiaľ jak v nejakej filmovej scéne pri úteku z väzenia. 🙂
Keď sa všetko zrazu obráti: život s bipolárnou poruchou
Asi čo by som tak na záver tohto článku povedal, je, že život sa vám vie zmeniť radikálne behom chvíle a nič s tým neurobíte, pretože to nemáte pod kontrolou. A ani vás nenapadne, že by niečo mohlo byť zlé, pretože v tom čase je pre vás všetko super a vy viete najlepšie, čo robíte… (tak som to aspoň vtedy bral).
