Psychiatria Trnava
Prvotná bola hospitalizácia v Trnave dňa 10. 6. 2022, kde mi bola stanovená diagnóza F31.2 – bipolárna porucha (bipolárna afektívna porucha, terajšia manická epizóda s psychotickými príznakmi).
Podľa toho, čo som mal možnosť vidieť, je trnavská psychiatria oddelenie, kde je chodba typu L a je to komplet uzavreté, a ja som to mal bez vychádzok. Neviem úplne, k čomu by som to prirovnal, ale obmedzený na slobode som bol rovnako ako vo väzení na to obdobie. Nemám na mysli doktorov alebo personál, ale samotné prostredie. Priznám sa, že neviem, či tam majú vôbec vychádzky (aby som tu niekomu nekrivdil), ale ja som ich rozhodne nemal. Zamrežované okná a celé dni čisto vo vnútri bez akéhokoľvek extra vybavenia.
V tom čase sa dozvedela moja rodina, že som hospitalizovaný a že bol nejaký incident spojený so mnou v Trnave. Kamaráti moji jej poslali článok, volali jej a podobne. Na oddelení v Trnave sa moc toho robiť nedalo — len rozprávať sa s ostatnými pacientmi, hrať nejaké spoločenské hry, ísť si zapáliť, kde som sa pýtal, či môžem, a na prídel mi dávali cigarety. Po dlhej dobe som tu mal tú raňajkovú kávu… tuším sa to volá melta. Tak na tom som si pochutil 🙂 Spoznal som tam aj jedného DJ-a elektronickej hudby, to bol celkom týpek.
Bola to taká zaujímavá skúsenosť sa zrazu ocitnúť v uzatvorenom priestore, z ktorého nemôžete von, musíte poslúchať, inak vás priviažu zas k posteli. Nebolo mi to veru príjemné. Počas tých 5 dní, čo som tam bol hospitalizovaný, sa tam aj zastavila moja matka aj s otcom a počul som ich cez zavreté dvere, ale nemohli ísť ani za mnou, čo som nechápal. Mohli sa len rozprávať s personálom. Ako čo by sa stalo, keby ma vidia — utečiem s nimi? To pochybujem…A je možné že to bolo kvoli corona opatreniam, to už neviem.
Matka mi následne vybavila presun do Trenčína na oddelenie psychiatrie, čo jej žiadosti nakoniec doktor vyhovel. Ak by tak neurobila, tak by som zrejme skončil vo Veľkom Záluží alebo v Pezinku. Ten presun samotný bol aj dobrý, ale aj zlý nápad, nakoľko som počas ďalšieho pobytu v Trenčíne urobil životnú chybu, ale to viac rozviniem v inom článku.
Psychiatria Trenčín
V Trnave som bol od 10. 6. 2022 – 15. 6. 2022, následne som bol prevezený v sanitke spolu s policajtom do Trenčína. V Trenčíne som dostal hneď nejaké lieky a zaspal. Zobudil som sa až na to, že ma hladkala po tvári moja matka. Na to do smrti nezabudnem, to bolo jak prebudenie sa v nebi.
Na trenčianskej psychiatrii to funguje tak, že sú rôzne oddelenia s rozdielnymi vychádzkami a teda voľnosťou. Prvé je Ačko — tu som bol najskôr ako niekto, koho doviezli spolu s policajtom. Na Ačku sú pacienti dosť obmedzení na voľnosti a slobode, a to som bol aj ja. Mali sme rovnošaty a mohli sa pohybovať len na chodbe a vo svojej izbe. Maximálne tak si ísť zapáliť na WC a to bolo všetko.
Po pár dňoch ma preradili na Bčko — tu už som mal väčšiu voľnosť. Mal som svoje vlastné oblečenie a mohol som sa pohybovať aj po areáli nemocnice. To bol v porovnaní s Ačkom a Trnavou už rekreačný pobyt. Postupne mi naordinovali aj vychádzky domov. Mal som návštevy od otca a mamy a to vlastne boli jediní ľudia, čo za mnou prišli do nemocnice, nakoľko som sa s veľkou časťou svojich kamarátov rozhádal, a čo je najviac smutné, oni pre moje ochorenie nemali pochopenie a nemajú ho ani doteraz. Neprišiel za mnou ani vlastný brat.
V nemocnici ma podozrievali, že neberiem lieky, pretože v krvi som nemal dostatočné množstvo odpovedajúce dávke, ktorú mi predpísali a ktorú som pred nimi zapíjal. Nakoniec to personál uzavrel tak, že asi mám zrýchlený metabolizmus 🙂
Nakoľko bol letný čas, tak som väčšinu dní trávil vonku na nádvorí a komunikoval s ostatnými pacientmi a prechádzal sa dokola. Moc iného sa tam nedalo robiť. Ešteže táto nemocnica má také veľké nádvorie :), ale bolo to určite lepšie než byť zavretý nasilu vo vnútri. Bežne by človeku došlo, že sa niečo zlé stalo, a teda by si vstúpil do svedomia, že je niekde hospitalizovaný a že sa stal nejaký incident, ale mne to tak vôbec neprišlo. Bavil som sa ďalej, akoby sa nič nestalo. Dokonca som si ani nepripúšťal, že mám nejaké ochorenie — všetko bolo v pohode. Bol som v takom stave, že keby sa čokoľvek pokazí, tak si poviem, že „nuž, stalo sa“ a pokračujem.
Doktorov som nechal, nech sa vyrozprávajú, kývol som im na to, čo chceli, a vybavené. Len som čakal, kedy odtiaľ pôjdem von a budem môcť pokračovať vo svojom „divokom“ životnom štýle. A ten som teda išiel predtým vo veľkom — tí, čo ma zažili, tak vedia 🙂
Odkedy som bol už na voľnejšom režime a na Bčku, mohol som používať aj voľne svoje zariadenia ako telefón, PC či tablet. Dokopy som bol hospitalizovaný 25 dní, aj spolu s pobytom v Trnave.
Touto hospitalizáciou sa mi totálne otočil život a bol to ťažký, tvrdý a podľa mňa nie zaslúžený pád. Toto ochorenie som si nevybral a ani ho nekúpil v žiadnom obchode — prišlo mi do života a dlho mi trvalo, kým som si naň zvykol, kým som ho prijal a urobil patričné zmeny vo svojom živote aj vo svojich návykoch.
Keď si už človek povie, že horšie ani nemôže byť a že teda po takomto incidente a hospitalizácii začne pomaly vstávať na nohy, tak sa stala ďalšia podpásovka. Môj dlhoročný kamarát ma počas vychádzky nahovoril na 2 autoúvery s tým, že vozidlá sa budú prenajímať v jeho požičovni. Toto bola, bohužiaľ, moja životná chyba, na ktorú doplácam dodnes. Viac v článku: Pre peniaze všetko – aj zneužitie pacienta na psychiatrii!
